daviddiczhazy

Súčasný systém, kapitalizmus, sa stáva stále viac a viac obludným. Vytvára nespravodlivé majetkové rozdiely, drancuje zem, spôsobuje nové vojny a nové krízy. Uberá z našich sociálnych výhod, rozbíja rodiny, degraduje celú spoločnosť. A pritom priam prekypuje bohatstvom. Výrobné linky idú na plný výkon, kvantá tovarov sa denno denne distribuujú do regálov, obrovské korporácie a finančné domy priam prekypujú peniazmi. O zisky sa ale nedelí, nikdy nemá dosť, stále chce viac a viac. Začína požierať sám seba. Kapitalizmus je neohrozený pán, a lepšia možnosť nie je, aspoň nám to všetci tvrdia.

Vážne nie je?

Aj o Titanicu všetci tvrdili, že je nepotopiteľný. Najväčší parník svojej doby, plný prepychu a symbol bohatstva. No pri svojej prvej plavbe sa potopil, narazil na ľadovec a ocitol sa na dne oceánu.

A na podobnej plavbe sa nachádza kapitalizmus a my na ňom. Možno už narazil do svojho ľadovca v kríze  v roku 2008 alebo sa ešte len chystá naraziť, každopádne na druhý breh nedopláva.

Záleží na nás, či pôjdeme s ním ku dnu, alebo si pripravíme alternatívu, ktorá nás dostane na druhý breh. Chceme sa potopiť, alebo zachrániť?

V súčasnosti sa nachádzame v stave, kedy je kapitalistická nadvýroba tak vysoká, že už nieje komu ďalej predávať. Nové trhy, na ktoré by sa dalo expandovať, neexistujú. Neobmedzený rast na planéte s obmedzenými zdrojmi predsa nie je možný. Nechcem predpovedať, že kedy bude kríza, alebo že či vôbec bude. Čo chcem povedať je, že súčasný systém prichádza do bodu, kedy už požiera sám seba a celkom logicky to takto ďalej nemôže fungovať. Ja nie som ekonóm, ale ani nemusím byť aby som to videl.

Dovoľte mi v krátkosti ilustrovať príklad dvoch firiem. Prvou je Mondragon (Španielska družstevná korporácia) a druhým sú JZD Slušovice (politicky zlikvidované v 1990).

Mondragón založil koncom 50-tych rokov miestny kňaz José Maria Arizmendiarreta v Baskicku na severe španielska ako družstvo na princípe zamestnaneckej samosprávy, ktorú vlastnili jeho zamestnanci a demokraticky ho spravujú.

Od roku 1956 sa rozvinul do systému s viac ako sto podnikmi vrátane osemdesiatich priemyselných družstiev vyrabajúcich prístroje, poľnohospodárske zariadenia, automobilové komponenty, strojárske nástroje, priemyselné roboty, generátory, zariadenia pre domácnosti a úrady atď. V roku 1991 sa tieto družstvá, pospájané prostredníctvom banky, formálne zjednotili do Mondragón Corporación Cooperativa (MCC). MCC má teraz 53 tis. pracovníkov, ročný predaj predstavuje 6,6 miliardy a aktíva vyše 13 miliárd dolárov. Je to príklad úspešnej firmy.

JZD Slušovice vznikli v 60-tych rokoch minulého storočia v bývalom Československu . František Čuba (Predseda družstva) z nich spravil socialistický zázrak, výstavnú skriňu socializmu. Za odvedenú prácu členovia družstva dostávali na svoju dobu skutočne nadštandardné platy. Boli družstvom, kde bolo čo závidieť, aj úprimne obdivovať. Ak sa štát chcel blysnúť pred zahraničím svojím vzorovým družstevným hospodárstvom, prezentoval sa Slušovicami, „ako ostrovom nového myslenia v našom poľnohospodárstve“. Stačí spätný pohľad na štatistické ukazovatele nárastu tržieb. Kým v roku 1963 boli tržby len 1,2 miliónov tak v roku 1989 už dosahovali 6,245 miliardy. Dovolím si tvrdiť, že keby neboli v roku 1990 politicky zlikvidované, boli by stále prosperujúcim podnikom.

Obe uvedené družstvá spája úspešný príbeh fungovania v rozličných systémoch. Mondragón je družstevná korporácia fungujúca v kapitalistickom mori. Družstevný agro-kombinát Slušovice bol ostrovom nového myslenia v socializme. Pre obe je alebo bolo jedno v akom systéme sa nachádzajú. Oba podniky fungovali na princípoch ekonomickej demokracie, ich hlavným cieľom nebol zisk pre firmu, ale zabezpečenie potrieb svojich zamestnancov a okolia v ktorom pôsobia.

Ekonomická demokracia je nepolitická ideológia. je to hospodársky model, ktorý nesľubuje skvelé zajtrajšky. Sľubuje spravodlivé odmeňovanie pracovníkov a rozšírenie demokracie na pracovisko.

Ekonomická demokracia je vítaný kompromis pre dnešnú dobu. Čím si to skôr uvedomíme tým lepšie. Nemusíme čakať, že sa situácia sama zmení, buď zlepší, alebo zhorší. Alebo v inom prípade, že príde revolučná zmena a pôjdeme zase odznova a stratíme niekoľko rokov budovaním lepších zajtrajškov. Už sme sa načakali dosť. Ekonomická demokracia môže vznikať aj v tomto systéme, len jej potrebujeme dať šancu. Už teraz existuje vo svete mnoho firiem, ktoré fungujú na princípe zamestnaneckej samosprávy a dokonca sú veľmi úspešne aj oproti kapitalistickým podnikom (spomínaný Mondragón, alebo Fralib z Francúzska). Takisto v USA je v súčasnosti boom v družstevníctve. Preto si myslím, že je to správna alternatíva budúcnosti.

Viac o ekonomickej demokracii a o príkladoch zamestnaneckých samospráv zo sveta sa môžete dozvedieť na tejto stránke http://ekonomickademokracia.blogspot.sk/